Málinko o mne - Eliške
Narodila som sa v znamení Leva, tak bojujem ako malý levík. Maminka mi stále opakovala "... musíš cvičiť, musíš byť samostatná, musíš sa naučiť chodiť... ". Chodím sama od 39. mesiaca. Túto métu mám šťastne za sebou. Bola to obrovská radosť.
Nohy sa mi teda ako - tak rozhýbali. A čo ruky? Tie ma veru veľmi neposlúchajú, no robím pokroky. Celkom som si obľúbila navliekanie korálok na ihlicu alebo tie chlpaté farebné drôtiky. Mám z každého navlečeného kusa nesmiernu radosť. Rada triedim podľa farieb alebo priraďujem. Neviem síce ešte to, čo moji rovesníci - kresliť, jesť príborom, obliecť sa, vyzliecť, umyť zuby ..... denne to však trénujem.
V siedmych rokoch neviem ešte vôbec nič povedať, to je moja ďalšia slabá stránka. Keď je sranda, smejem sa, hlasno výskam od radosti. Vtedy moji rodičia vedia, že mi je skvelo. No keď plačem, zúfalo sa snažia zistiť príčinu a žiaľ, odpovede ani náznaku sa odo mňa nedočkajú. Som ako miminko, musia skúšať, čo ma utíši.
Preto sa musím všetko neustálym skúšaním a precvičovaním naučiť, lebo samo a prirodzene to nejde.
Cieľom všetkých terapií a cvičení je najmä vylepšiť moju hrubú motoriku, nacvičiť a zaužívať si správne pohybové vzorce, uvoľniť svalové napätie končatín, stimulovať vestibulárny aparát i zrak, učiť sa fixovať pohľad na tvár a ústa, pokúsiť sa imitovať zvuky a veľmi veľmi veľa stimulovať ruky a ich vzájomnú spoluprácu.
Maminka, máme čo robiť ....
